Kampaň za slovenské mliečne výrobky si mohol azda doteraz nevšimnúť iba človek, ktorý vehementne odmieta akýkoľvek kontakt s televíznym prijímačom a pred pohľadom na billboardy si zakrýva oči. Mám na mysli tie roztomilé spoty s maličkými drobcami čvachtajúcimi sa v jogurte, objímajúcimi fľašu s mliekom, ochutnávajúcimi veľký hranol masla, zasnívanými na vyzretom syre. Nechcem polemizovať o tom, či práve takáto forma komunikácie a jej spôsob prevedenia je tou najefektívnejšou. Chcem zdôrazniť potrebu a dôležitosť prvku identifikujúceho slovenské výrobky, ktorých podiel na pultoch obchodov v júni tohto roka predstavoval podľa agentúry GfK výstražných 46 % čo je oproti roku 2011 pokles o 4 %. Domáce mliečne výrobky sú spomedzi všetkých spotrebiteľom ponúkaných slovenských výrobkov štvrtým najobsadzovanejším artiklom. Pri porovnaní podielu slovenských výrobkov a domácich výrobkov zastúpených na českom trhu – 77 %, maďarskom trhu – 78 % a poľskom trhu – 87 % je veľmi nemiestne pochybovať o tom, či 46 % je žalostne málo.
Slovenským výrobcom, trpiteľom drsných podmienok neľútostných obchodných reťazcov, pomaly, ale isto dochádza dych. Ich neschopnosť podceniť produkciu na úkor kvality pridržiavajúc sa nekompromisného Potravinového kódexu platného pre producentov slovenského rodu, vrhá na vyhliadky udržateľnosti predaja sortimentu slovenských výrobkov tmavý tieň. Pridusiť reťazce alebo vytknúť spotrebiteľom ich antipatriotistické nákupné správanie? Pretože ak krajčírka Žaneta živiaca svoje deti z minimálnej mzdy dnes uprednostní pred pravou, z lúčin malebných slovenských, bryndzou trikrát lacnejšiu pančovanú poľskú, nebude mať zajtra Karol, dojič oviec z čoho zaplatiť svojim dorastajúcim ratolestiam lístky na obed a keď nebude na obedy, ostanú teenageri na suchej strave alebo si z drobných našetria na metanolom zriedený tzv. Original Tuzemák...a potom doma uvidia, alebo aj nie. Znie to tak ironicky ako nádej angažujúcich sa zväzov od mlieka zvýšiť podiel výrobkov slovenských v chladiacich pultoch reťazcov obchodných prostredníctvom intenzívnej informačnej reklamnej kampane. Za reklamu som všetkými desiatimi, ale vyložme si na stôl karty: ,,Bude to stačiť?“ Ako prinútiť dominantné obchodné reťazce uprednostňujúce dovoz zahraničných lacných podcenených výrobkov k výhodnejším podmienkam nastavených pre domácich dodávateľov, ktorí si napríklad nutne nedokážu periodicky zakúpiť predražené reklamné miesto v akciových letákoch? Možno tu vyrastá priestor pre nové zamestnanecké benefity v podobe kupónov na nákup slovenských výrobkov, v čase hospodárskej krízy.
Tento rok som mala možnosť niekoľko mesiacov hostiť priateľov z Rakúska, ktorí sa rozhodli podnikať na Slovensku. Vyberavých, gurmánov, s citom pre detail, luxusné autá, prepychové bývanie. Ľuďmi, ktorí odmietajú konzumovať jedlo z konzervy a vložiť do úst potravinu, ktorá sa potravinou tvári iba na obale. Ako celoživotný konzument a fanúšik slovenských produktov som sa rozhodla naordinovať rakúskym návštevníkom naše tradičné slovenské jogurty. Priznám sa, taký prudký štart som neočakávala ani v tých najoptimistickejších predstavách. Jogurty začali nárazovo z chladničky miznúť. Spočiatku ako súčasť raňajkového a neskôr celodenného menu. Vídavala som priateľov s jogurtom v ruke pred obedom, po obede, večer i pred polnocou. Prázdne tégliky som nachádzala na ich pracovných stoloch aj po zobudení. Kusové nákupy smotanových produktov sa zmenili na nákupy paletové. Nie raz hostili moji zahraniční priatelia svojich rakúskych so slovami: ,,Takýto jogurt si u nás ešte nejedol!“ A tak som priučila rodákov z Linzu k láske Morca-delle z konzervy, čokoládovej tyčinke Koko, bylinkovo-cesnakovému maslu od Raja, minerálnej vode Rajec i svetovému slovenskému pivu Zlatý Bažant.
Mohli by sme turistom podsúvať pod hotelové dvere vôňu popradskej kávy, preplniť minibar tatranským čajom, k raňajkám im namazali chlieb Karičkou a na večeru bryndzovou nátierkou, to všetko by sme mohli, keby sme v slovenské výrobky konečne raz uverili.
